Ked som cestovala naposledy z jedneho stretnutia, mala som nejaku tu svoju klasicku melancholicko-hlbavu naladu. Ked sme vchadzali do stanice v Leopoldove, na zaciatku nastupista som videla asi najkrajsiu sceneriu za posledny rok, ked teda nepocitam tie mnohe nadherne objatia vdaka ktorym zijem. Mozno poznate ten moment, kedy sa cas akoby zastavil a vy si uvedomujete, ake je nadherne a zaujimave miesto, kde prave ste. Na zaciatku toho nastupista, este vzdialenom od stanice sedel pod makkym svetlom poulicnej lampy. obklopeny tmou, par. V tureckych sedoch boli do seba zakliesneni, ona ho objimala a on jej hladil vlasy. Nemalo to nic s erotikou, proste to bolo tak plne citu, ze sa mi priam zdalo, ze nic tak krasne a ciste som este nevidela. Ten moment trval len asi sekundu, no mne sa zdalo, ako by to bola minimalne hodina..